Astronóm, generál, politik, jeden zo zakladateľov prvej ČSR
* 21.07.1880 (Košariská) + 04.05.1919 (Ivanka pri Dunaji)
Narodil sa v Košariskách, okres Myjava v rodine ev. farára. Po stredoškolských štúdiách v Bratislave, Šoprone a Szarvasi študoval na Technickej univrzite v Prahe, fakulte staveného inžinierstva (1898 – 1901). Pokračoval štúdiom filozofie a astronómie na Karlovej univerzite v Prahe, ktoré ukončil v roku 1904. Tu ho upútali prednášky prof. T. G. Masaryka. Stal sa jeho obdivovateľom. Počas pôsobenia v Prahe sa aktívne zapájal do študentských spolkov menovite Detvan a mladej generácie Hlasistov.
Život a dielo Milana Rastislava Štefánika sa žiada posudzovať z rôznych pohľadov. Pri písaní životopisných čŕt M. R. Štefánika považujem za potrebné uviesť, že osobne sa necítim byť povolaný hodnotiť ho. Obmedzím sa preto iba na faktografické údaje, ktoré predkladám čitateľovi na posúdenie. Podľa môjho názoru pre objektívne ostihnutie Štefánikovej žiadostnej dráhy je žiaduce rozdeliť pôsobenie M. R. Štefánika ako vedca, vojaka a politika. Pokúsim sa o to.
Vedeckú kariéru M. R. Štefánika možno obmedziť na obdobie 1904 – 1914. Začala sa jeho odchodom do Francúzka. Na cestu do Paríža sa vydal v novembri 1904 s odporučením prof. Zengra z pražskej Karlovej Univerzity. V Paríži našiel podporu Julesa Jansena, riadeiteľa hvezdárne v Meudone pri Paríži, a astronóma Camille Flammariona z observatória Juvisy sur Orge. Ako cudzinec musel prekonávať veľa príkoria i zápasiť s neúspechmi vo vedeckej práci. Na nešťastie sa dostal do stredu sporov medzi významnými vedeckými kapacitami riaditeľom Jansnom a Deslandersom. Ak na jednej strane mu Jansen otváral priestor pre vedeckú prácu, Deslanders mu ako cudzincovi po celý život robil prekážky. Štefánik počas svojho meudonského pôsobenia spolu s kolegom Millochauom v júli 1906 vystúpil po druhý krát na Mont Blanc a urobil množstvo fotografií spektier Slnka. V rokoch 1905 – 1907 mu tlačou vyšlo, alebo bolo prednesených šestnásť vedeckých správ a štúdii. V rokoch 1906 – 1907 spolu s ruskými vedcami Ganským, Belopolským a Witranom absolvoval cestu z Paríža cez Petrohrad do Urad Tjube (Turkestan) aby pozorovali zatmenie Slnka. Pre nepriazeň počasia výprava bola neúspešná. Na spiatočnej ceste sa zastavil v Jasnej Poľane, kde navštívil ruského spisovateľa L. N. Tolstého. V roku 1908 vystúpil počas leta trikrát na vrchol Mont Blancu. V roku 1909 s podporou francúzskej vlády absolvoval cestu do Alžírska a severnej Afriky, kde skúmal meteorologické pomery. V roku 1910 sa zúčasnili výpravy na Tahiti, na pozorovanie preletu Halleyovej kométy (18.mája 1910). Zlé počasie prekazilo pozorovanie. Zoznámil sa však s krajom, založil provizórnu hvezdáreň. V roku 1911 sa zúčastnil výpravyna Nový Zéland ostrov Vavau, kde 28. apríla pozoroval zatmenie Slnka. Bola to jeho najúspešnejšia výprava. Jej výsledky sa čítali vo francúzskej Astroomickej akadémii vo februári 1912 a táto mu udelila i výročnú Wildeho cenu. V roku 1912 pozoroval spolu s G. Bigourdandom prstencové zatmenie Slnka pri Paríži. Výsledky sa čítali v Akadémii 22. apríla 1912. Boli to posledné vedecké pozorovania M. R. Štefánika. Medzi jeho najvýznamnejšie vedecké práce patria: O metóde, ktorá umožňuje štúdium slnečnej koróny mimo zatmenia a Príspevok k štúdiu infračerveného spektra. Vyčerpávajúce cesty, nedostatok finančných prostriedkov na vdecké výpravy (všetky cesty uhrádzal z vlastných zdrojov a za pomoci príspevkov poskytnutých priateľmi) veľmi negatívne ovplyvnili zdravotný stav Štefánika (trpel na chronické žalúdočné vredy). V apríli 1913 Štefánik dostal telegram o smrti svojho otca. Ihneď odcestoval do rodných Košarísk, aby sa s otcom rozlúčil. Bola to jeho posledná cesta na Slovensko. V tomto roku získal i francúzske štátne občianstvo. M. R. Štefánik mal veľmi rozsiahle osobné styky s významnými osobnosťami vo vedeckých, kultúrnych, politických
i vojenských kruhoch. To prispelo k tomu, že francúzska diplomacia ho pod zámienkou astronomických prác (rekonštrukcie hvezdárne v hlavnom meste Quita) poverila delikátnou úlohou získať od ekvádorskej vlády súhlas, aby umožnila Francúzsku využívať ostrov Floriana v súostroví Galapágy na vybudovanie prístavu, i ako zásobáreň a prekladisko tovarov lodí smerujúcich po Atlantiku do Ameriky cez Panamský priplav. Štefánik túto úlohu splnil. Francúzska vláda mu za to udelila najvyššie vyznamenanie rytier Čestnej légie. V roku 1914 podnikol cestu do Maroka, kde mal za úlohu vybudovať observatórium. Tu ho zastihla správa o vypuknutí I. svetovej vojny. Ako naturalizovaný Francúz dostal povolávací rozkaz do 102. pešieho pluku v Chartes.
Jeho vojenská kariéra je rovnako dramatická ako vedecká. Začína sa hospitalizáciou v nemocnici
a operáciou. Po preliečení 28. januára 1915 nastúpil k 1. leteckému oddielu v Dijone. Absolvoval vojenský letecký kurz, aj keď lietanie pre neho už nebolo ničím novým. Prvý samostatný let absolvoval už v roku 1912. Vojenský výcvik na lietadle Maurice-Farman ukončil v apríli a bol mu vydaný Preukaz pilota č. 783 spolu s hodnosťou desiatnika. Za krátko bol povýšený do hodnosti podporučíka. Zúčasnil sa na mnohých bojových operáciách. Patril medzi najúspešnejších priskumníkov za nepriateľskými líniami. Za svoju statočnosť a bojové úspechy bol 10.09.1915 vyznamenaný Vojenským krížom. Na vlastnú žiadosť bol prevelený na srbský front. Tu so súhlasom velenia chcel vybudovať eskadru československých letcov. Táto myšlienka v dôsledku rozbitia srbského fondu sa nezrealizovala. Štefánik znova vážne ochorel a bol prevezený do Ríma, kde mu poskytli potrebnú lekársku pomoc. Z Ríma ho previezli do Paríža na operáciu žalúdka. Počas pôsobenia v armáde sa, vďaka pochopeniu generála Focha, pričinil o budovanie meteorologickej služby vo francúzskom letectve. Na otázku, prečo toto všetko robil, odpovedal sám Štefánik takto: „Konám horlivo svoju povinnosť, aby som robil česť slovenskému národu a dokázal úprimnú lásku Francúzsku“ (M. Varsík, M. R. Štefánik, str. 40). Po odchode z leteckej služby sa však nelúčil
s armádou. Bol poverovaný rôznymi úlohami Generálneho štábu Francúzskej armády. Využíval svoje kontakty a predkladal francúzskym úradom od jesene 1915 žiadosti, aby Česi a Slováci vo Francúzsku, napriek svojej rakúsko-uhorskej štátnej príslušnosti boli považovaní za občanov spriatelených národov. Je autorom prevolania adresovaného Slovanom bojujúcim v rakúsko-uhorskej armáde, kde okrem iného napísal: „Slovania! Česi, Slováci, Poliaci, Slovinci, Srbi, Chorváti, vy kráčate v zbroji proti hraniciam, nezabúdajte, že nemecko-maďarská spupnosť a nenásytnosť vyvolala túto vojnu. Ničomníkom musí byť alebo slepým, hluchým a pomäteným, kto by tvrdil opak. Dejiny vydajú svedectvo pravde.“
V decembri 1915 sa začína jeho dejinná úloha – politika. V Paríži sa stretáva s Dr. Edvardom Benešom, s ktorým si vymenili názory na plány oslobodenia Čechov a Slovákov zo zajatia a budúcnosti oboch národov. Štefánik zdôrazňoval potrebu získať pre tieto myšlienky francúzsku vládu. Beneš ho zoznámil s vyhlásením prof. Masaryka a Českého zahraničného komitétu, ktoré bolo zverejnené vo Švajčiarsku
(14.11. 1915). Začiatkom roka 1916 sa stretol osobne s prof. Masarykom a dohodli sa na spoločnom postupe. M. R. Štefánikovi sa podarilo vybaviť pre T. G. Masaryka audienciu u ministerského predsedu Francúzskej republiky A. Brianda. Na prijatí mu oficiálne tlmočili v mene Čechov a Slovákov požiadavku rozbitia Rakúsko-Uhorskej monarchie a vytvorenia nezávislého štátu Československej republiky. A. Briand im prisľúbil pomoc. Nie plné porozumenie našli u predsedu Snemu Francúzskej republiky Paula Deschanela. Po týchto rokovaniach sa Masaryk, Beneš, Štefánik rozhodli za účasti zástupcov krajanov z Ameriky a ďalších spolupracovníkov z Paríža, vytvoriť ústredný politický orgán Národnú radu československú. Milan Rastislav Štefánik v nej zastupoval Slovákov. Francúzska vláda poverila Štefánika mimoriadnou úlohou: dosiahnuť zlepšenie vzťahov Juhoslovanmi a Talianmi. Dohodové štáty prisľúbili Taliansku za ich prechod od centrálnych mocností (Trojspolok) po skončení vojny odstúpenie Terstu, Rijeky, Istrie a časti Dalmácie – územia, ktoré si nárokovali Srbi. Aj pri týchto rokovaniach využil príležitosť, aby získaval podporu pre Národnú radu československú od talianskeho generála F. Girada. Po návrate do Paríža sa začal zaoberať myšlienkou zo zajatých Čechov a Slovákov vytvoriť zahraničnú československú armádu, ktorá by sa v bojoch pričinila o vznik samostatného čs. štátu. Po dohode v Národnej rade odišiel do Ruska spolu s podpredsedom NR J. Durichom. Tento sa však odklonil od direktívy Masaryka a s predstaviteľmi Ruska a začal rokovať o pripojení Čiech a Slovenska k cárskemu Rusku. Po prieťahoch, ktoré sa podarilo prekonať za pomoci francúzskeho generála Maurice Janina bol Štefánik prijatý náčelníkom generálneho štábu Ruskej armády generálom Alexejom. Na stretnutí sa dohodlo, že Štefánik zmieri české a slovenské združenia v Kyjeve. A potom v súčinnosti s gen. Janinom a ruským gen. Červinkom sa zorganizujú jednotky z československých zajatcov a odídu na front do Francúzska. Ruské ministerstvo zahraničných vecí aj vďaka dvojitej politike českého poslanca Duricha neuznalo Národnú radu Československa v Paríži. Situácia sa zmenila až po vymenovaní novej ruskej vlády (marec 1917). V apríli 1917 odchádza Štefánik z Ruska cez Archangeľsk do Liverpoolu a Londýna. Tu sa stretol s Masarykom. Výsledkom rokovaní bolo rozhodnutie o ceste Štefánika do Ameriky. Bol prijatý prezidentom USA Theodorom Rooseveltom. Na základe ich rokovaní americká vláda dala súhlas na nábor Čechov a Slovákov do Československého vojska a jeho odchod do Francúzska. Štefánik získaval krajanov na zhromaždeniach v New Yorku, Washingtone, Chichagu i na stretnutí s evanjelickými kňazmi. Napísal a rozposlal výzvu pre Slovákov žijúcich v Amerike s názvom: Kto za pravdu horí! Táto bola zverejnená v newyorských denníkoch. Okrem iného sa v nej písalo: … Žiaden národ nepožíval doteraz trvalej slobody, ak si ju nevydobyl sám. … Československá jednotka s vlastnou zástavou národných farieb bude najbezpečnejšou zárukou, že víťazstvo spojencov bude víťazstvom aj našej veci. …
Po návrate do Paríža predložil Francúzskej vláde návrh na dekrét o ustanovení Československej armády vo Francúzsku. Jej zriaďovateľom bola Československá národná rada a za hlavného veliteľa určil gen. Janina. Jadrom tejto armády sa stalo tisícpäťsto mužov, ktorých Štefánik previedol z Rumunska do Ruska a odtiaľ na Západ. A štyritisíc Slovákov z Ameriky, ktorí spolu s ním pricestovali do Európy bojovať. M. R. Štefánik zohral rozhodujúcu úlohu pri základaní a začleňovaní Čs. légií do armád bojujúcich proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku.
Po zavŕšení prác vo Francúzsku odchádza Štefánik v hodnosti plukovníka franc. Armády doTalianska, kde sa nachádzalo vyše tridsaťtisíc zajatých Čechov a Slovákov. Po obtiažnych rokovaniach s ministrom zahraničných vecí S. Sinninom, dosiahol pochopenie u ministerského predsedu V. Orlandu a talianskeho kráľa Emanuela. Dňa 21. apríla 1918 bola uzatvorená zmluva medzi Talianskom a Československom (prvýkrát v dejinách použitý termín) o vzniku Čs. jednotky v Taliansku. Zmluvu podpísali ministerský predseda Orlando, minister vojny Zupelli a M. R. Štefánik. O niekoľko mesiacov po návrate do Paríža Štefánik v hodnosti generála Francúzskej armády je vysielaný do Ruska (17.8. 1918). Tu pod vplyvom revolúcie sa zmenili politické pomery. Čs. legionári, ktorých na území Ruska bolo okolo päťdesiattisíc sa mali cez Vladivostok prepraviť na západ. Miestne soviety ich chceli odzbrojiť. Proti tomu sa legionári postavili a obsadili železničnú magistrálu Moskva – Sibír. Úlohou Štefánika bolo obnoviť poriadok v légiách a zabezpečiť ich odsun z Ruska. Ale súčasne i splniť misiu, ktorú dostal od francúzskej vlády – pomôcť poraziť boľševickú vládu Lenina. Čo sa týka osobného názoru Štefánika na revolúciu v Rusku pokladal ju „za anarchiu, nebezpečnú aj pre tvoriace sa Československo, proti ktorej treba bojovať“. A podľa toho aj konal. Pri plnení tejto misie sa dostal do rozporu s mnohými predstaviteľmi légii i odporom radových legionárov. Velenie Čs. légií podriadil Francúzskej armáde. Vojaci boli unavení a chceli ísť domov. Tým viac, že vojna v Európe sa už skončila. Plán, prebíjať sa cez Rusko na Ukrajinu, Rumunsko, až na Slovensko bol nerealizovateľný.
Na ďalekom východe Ruska ho zastihli informácie o vytvoreni Československej republiky. Aj o tom, že 25 októbra 1918 bola ustanovená Československá vláda a Štefánik sa stal ministrom vojny vlády ČSR. Rozhodol sa vrátiť do Francúzska a odtiaľ domov. Jeho návrat z Ruska do Európy bol zložitý. Cestoval cez Charbin, Šanghaj, Hongkong, Port Said a Marseille. Do Paríža pricestoval 5. marca 1919. Jeho prvé rozhovory viedli k rokovaniam s francúzskum generálnym štábom a predovšetkám s maršalmi Fochom a Clemenceauom o okamžitom odchode českých a slovenských vojakov zo Sibíru. Aktívne sa zúčastňoval na rokovaniach mierovej konferencie, kde Československo zastupovali Dr. Kramář a Dr. E. Beneš.
Ako píšu Štefánikovi životopisci bol v tom čase veľmi vyčerpaný a mal pred sebou len jeden plán – najprv navštíviť rodné Slovensko (veď o matke, bratoch a ostatnej rodine nemal správy pomaly už šesť rokov), potom zájsť do Prahy za prezidentom Masarykom a znova sa čím skôr vrátiť na Sibír, aby urýchlil návrat legionárov do vlasti a potom… potom konečne sa vrátiť k starej láske, k hviezdam. Medzi tým však bolo potrebné riešiť situáciu aj v Taliansku, kde sa na jar 1919 nachádzalo takmer stotisíc československých zajatcov, z ktorých sa sformovali domobranecké prápory a chystali sa na cestu domov do Československa. Vojenská kancelária prezidenta ČSR oznámila 28. marca 1919 Štefánikovi do Paríža…, že prezident Masaryk si želá, aby minister a generál Štefánik prišiel čo najskôr do Prahy urovnať nedobré vzťahy medzi generálmi Pellém (zástupca Francúzskej vojenskej misie)a Peccionem (zástupca Talianskej vojenskej misie). Štefánik 27. apríla 1919 počas návštevy leteckej základne v Miláne dostal urgentný telegram od Vavra Šrobára – splnomocneného ministra pre Slovensko v novej ČSR, ktorý ho pozýval na okamžitý príchod do Bratislavy. Dôvod, prečo V. Šrobár tento telegram poslal, historici dodnes neujasnili. Podľa historika Štefana Štrvrteckého (Náš M. R. Štefánik, Smena 1990, str. 275,276) je dôležité, že E. Beneš a T. G. Masaryk chceli požiadať Štefánika, aby sa vzdal funkcie ministra vojny. Okrem iného aj preto, že mal francúzske štátne občianstvo a v Prahe prebiehal mocenský boj o funkcie v štáte. Predpokladali, že príjme miesto veľvyslanca ČSR v Ríme. Potvrdzuje to i korešpondencia T. G. Masaryka s Dr. E. Benešom (pôsobiacim v Paríži), ktorému prezident T. G. Masaryk v liste 24. apríla 1919 písal: … Štrimpl prišiel a Štefánikovi pobočníci taktiež. Jeho samého očakávam o niekoľko dní. Navrhnem mu, aby sa vzdal ministerstva vojenstva. To mu bolo dané, pretože sme vtedy nevedeli, čo sa stane doma a doma museli sme mať napokon ministra vojenstva, pretože sme neboli spojení. Čo s ním ďalej, nevieme: na Slovensko? Sotva. Najlepšie by bol Rím, ak je Paríž vylúčený. … Aj tieto Masarykove slová potvrdzujú, že Štefánik bol pre neho „dobrý“ len vtedy, keď mu v Paríži a vo svete „otváral dvere“. A vo svetle týchto faktov Masarykove reči, že Štefánik „by mým oblíbením“ mi vyznievajú ako fráza. Možno sa mýlim. Ale asi nie. Dnes nikto nevie, ako by M. R. Štefánik reagoval na zmenu postojov T. G. Masaryka a E. Beneš k nemu. Vieme však, že Štefánik reagoval na Šrobárov telegram spontánne. Rozhodol sa letieť lietadlom na Slovensko aj napriek riziku, na ktoré ho upozorňovali talianskí priatelia (veľká poruchovosť lietadiel typu Caproni). Pred odletom z letiska Udina sa Štefánik rozlúčil so svojím spolupracovníkom kpt. Jánom Šebom (podľa jeho tvrdenia) trochu rozcitliveným hlasom „Buď zdravý chlapče, pracujte tu, ako ste doteraz pracovali. A ak sa na tej ceste zabijem, odkáž domov, že som mal náš národ a našu zem veľmi rád.“
V nedeľu 4. mája 1919 lietadlo Caproni č. 11 495 na palube ktorého bol Milan Rastislav Štefánik spolu s tromi talianskymi vojakmi malo pristať na letisku Vajnory. Lietadlo z doteraz neznámych príčin havarovalo a spadlo v katastri obce Ivanka pri Dunaji. (Na mieste havárie je postavený pamätník). Pri obhliadke havárie bol v náprsnom vrecku uniformy M. R. Štefánika nájdený list, adresonaný jeho životnej láske Giuliane Benzoni, ktorá mu ostala po celý svoj život verná.
Okolo príčin havárie sú stále záhady. A nie čudo. Veď na základe historických faktorov sa „spoluzakladatelia ČSR Masaryk a Beneš“ snažili o vylúčenie Štefánika z riešenia politických pomerov v novom štáte, a preto celé obdobie i podnes je oživovaná „možná účasť Čechov“ na tejto havárii. Doteraz sú to len neoverené dohady, ktoré zaťažujú naše vzťahy a naraz sa i zneužívajú na emocionálne rozpútavanie nacionálnych vášní.
M. R. Štefánik so svojím lietadlom „padol mŕtvy ako vták“ na rodnú slovenskú zem, ktorú mal neskonale rád a pre ktorej slobodu tak veľa vykonal. Pochovaný je v mohyle na Bradle najvyššom vŕšku brezovských Bielych Karpát, s výhľadom na rodné Košariská. Mohyla bola postavená podľa projektov arch. Dušana Jurkoviča. Základný kameň bol položený v roku 1924 za účasti Dr. E. Beneša. Jej výstavba trvala štyri roky a bola slávnostne odhalená v roku 1928.
Do vnútra Mohyly boli pietne vložené a zabudované telesné ostatky generála Milana Rastislava Štefánika a členov jeho sprievodu vojakov kráľovskej talianskej armády npor. I. Mancinelliho Scottiho, seržanta H. Merlina a strelca G. Agginutiho.
Osobnosť M. R. Štefánika bola a je v našej histórii hodnotená rozdielne a v tom spočíva poslanie slovenských historikov, aby „vyplnili biele miesta“ Štefánikovej úlohy v našich národných dejinách. Považujeme za opodstatnený prejav úcty k jeho osobe skutočnosť, že prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster 7. mája 2004 pri príležitosti 85. výročia tragickej smrti M. R. Štefánika mu udelil vojenskú hodnosť Generál major Slovenskej armády – in memoriam.
Súhlasím s názorom M. Varsíka autora publikácie M. R. Štefánik (1990), keď v úvode píše „Štefánik bol najprv dvadsať rokov heroizovaný (ale aj upravovaný), potom sedem rokov prispôsobovaný ideológii rokov 1939-1945, aby ho po roku 1948 nová vládna moc nihilizovala a škrtala z dejín nášho národa a republiky“.
Osobnosť M. R. Štefánika je nerozlučne spätá s bojom Slovákov a Čechov za vytvorenie samostatného štátu I. československej republiky. Aj keď tento spoločný štát od roku 1993 prestal existovať, ostáva pre súčasné i budúce generácie Slovákov svetlou stránkou našich novodobých národných dejín. Nikto nemôže spochybniť, že v prvej ČSR po tisícročnej koexistencii v Uhorskej ríši boli Slováci po prvýkrát uznaní ex offo i de jure ako suverénny národ. Na čom nemalý podiel mal aj Štefánik. Zamýšľajúc sa nad jeho biografiou pripadá mi vhodné uviesť jednu z myšlienok M. R. Štefánika nad ktorou je hodno sa zamyslieť „Je potrebné ľudí učiť veriť, je potrebné ich milovať napriek všetkým ich chybám, je potrebné učiť ich milovať, ale je nevyhnutné tiež pracovať a učiť iných pracovať“.
Milan Rastislav Štefánik bol muž činu. Nebojácny. Verný svojim ideálom. A tieto jeho vlastnosti by si mohli osvojiť i súčasní naši politici. A nemali by si politické strany jeho menom iba „ozdobovať svoje zástavy“.
Snáď bude čitateľa zaujímať aj môj osobný názor na M. R. Štefánika. Moja odpoveď je jednoznačná. Bez ohľadu na to, že som prežil celý svoj produktívny život v „období budovania socializmu“, môj vzťah ku Štefánikovi bol od detstva bezprostredný. Vštepil mi ho otec, ktorý ma na Bradlo zobral ako sedemročného. Prichádzal som k Mohyle viackrát za svojho života. A považoval som za svoju povinnosť priviesť sem aj i svojho syna a moje vnúčatá. Nikdy som Štefánika neglorifikoval, ale bol som vždy a i dnes som presvedčený, že bol a zastával jedným z najväčších synov slovenského národa.
Foto, text: Ivan Knotek, Záhorie 2006
