Právnik, publicista, komunistický politik, generálny tajomník ÚV KSČ, prezident ČSSR
* 10.01.1913 (Dúbravka) + 18.11.1992 (Bratislava)
Narodil sa v Dúbravke – dnes súčasť Bratislavy. Študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Od svojej mladosti sa aktívne angažoval politicky. Do KSČ vstúpil v roku 1933. Bol jedným z hlavných predstaviteľov komunistických akademikov zo Zväzu slovenského študentstva a v rokoch 1937-1938 jeho podpredsedom. Spolupracoval s predstaviteľmi slovenskej kultúry, spisovateľmi, novinármi osobitne so skupinou DAV. Po nástupe fašizmu a rozbití CSR sa zapojil do antifašistického odboja.
Bol pod stálym policajným dozorom a krátkodobo väznený v rokoch 1940, 1941, 1942, 1944. V roku 1943 spolu s K. Šmidkem a L. Novomeským bol členom V. Ilegálneho vedenia KSS, ktoré zohralo významnú úlohu v príprave SNP. Aktívne sa podieľal na vypracovaní programu Vianočnej dohody 1943, ktorá zjednotila všetky antifašistické sily na Slovensku v príprave na ozbrojené povstanie, ktoré vypuklo 29. augusta 1944. Po potlačení SNP odišiel do Moskvy, kde spolu s Klementom Gottwaldom sa podieľal vo funkciách KSS a od roku 1946 bol poverený funkciou predsedu Zboru povereníkov Slovenska. Zohral rozhodujúcu úlohu pri riešení vládnej krízy na Slovensku v roku 1947 a vo februári 1948 pri upevnení mocenských pozícií KSS. V roku 1950 sa stal obeťou vykonštruovaných politických procesov na Slovensku ako ,,slovenský buržoázny nacionalista“ bol zbavený všetkých funkcií a odsúdený na doživotie. V roku 1960 bol podmienečne prepustený a v roku 1963 plne rehabilitovaný. Pracoval v SAV, kde napísal súborné dielo Pravda o Slovenskom národnom povstaní. Bola to reakcia na podceňovanie významu SNP zo strany niektorých českých predstaviteľov, menovite vtedajšieho ideologického tajomníka ÚV KSČ Václava Kopeckého. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že toto dielo G. Husáka bolo v ostatných rokoch predmetom kritiky niektorých historikov, osobitne Jablonického, ktorý mu vytýka, že všetky zásluhy o SNP pripisuje komunistom. Možno má Jablonický pravdu. Ale iste je i pravdou to, že SNP bez komunistov a podpory Sovietskeho zväzu by nevypuklo alebo by bolo udusené ihneď pri svojom vzniku. Jednou z príčin rozdielnosti hodnotenia našich národných dejín je podľa môjho názoru nepríjemný fakt, že Slováci sa doteraz nikdy pri hodnotení svojej histórie nedokázali zjednotiť ani v názore na jej posudzovanie, ani na vedúce osobnosti v nej.
G. Husák sa do politického života znova vrátil v roku 1968 ako podpredseda Vlády ČSR. Mal významný podiel na vypracovaní Zákona o Československej federácii, ktorý symbolicky na Bratislavskom hrade 28. októbra 1968 podpísal vtedajší prezident gen. Ludvík Svoboda.
G. Husák sa zúčastnil moskovských rokovaní v auguste 1968. Pôsobil vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS. V apríli 1969 bol zvolený za prvého tajomníka ÚV KSČ – neskoršie sa stal generálnym tajomníkom KSČ. Dňa 29. mája 1975 bol zvolený za prezidenta ČSSR.
Bolo to po prvýkrát v dejinách ČSR, že Slovák bol zvolený do tejto funkcie. Funkciu prezidenta ČSSR vykonával do 10. decembra 1989 keď abdikoval. Gustáv Husák napriek rozpornostiam v jeho hodnotení podľa môjho názoru patrí medzi najvýznamnejších slovenských i československých politikov druhej polovice 20. storočia. S jeho menom je spojená príprava a uskutočnenie SNP, obnova ČSR po oslobodení fašizmu, ale i zložité obdobie stalinskej etapy výstavby socializmu v ČSR. Po návrate do politiky a po vstupe vojsk ZSSR a Varšavskej zmluvy do ČSSR v auguste 1968, ktorú súčasná politická terminológia označuje ako okupáciu, zohral rozhodujúcu úlohu na konsoldácii politických a ekonomických pomerov v Československu. Aj keď vstup vojsk VZ považoval za ,,nešťastie“, akceptoval ho a ako generálny tajomník KSČ v období 1969-1988 bol predstaviteľom ,,normalizácie“ v ČSSR. Napriek kritike jeho politiky sa však žiada uviesť, že má nemalé zásluhy na ekonomickom rozvoji ČSSR, osobitne Slovenska. Stál na čele štátu dvadsať rokov. V zložitom historickom období ,,studenej vojny“ kedy superveľmoci (ZSSR USA) rozhodovali o bytí a nebytí malých štátov a ich politikov. Bol komunistom, a ním ostal až do svojej smrti. Vnútorne bol presvedčený, že socializmus napriek nedostatkom a politickej porážke v ČSR i v ostatných krajinách tvoriacich socialistické spoločenstvo zohral významnú úlohu v riešení sociálno-ekonomických i politických otázok v Európe i vo svete.
Neprináleží mi hodnotiť osobnosť Gustáva Husáka. Osobne som presvedčený, že historici s odstupom času bez emócií a nevraživosti v kontexte so zásluhami súčasných politikov posúdia objektívne jeho miesto v dejinách Slovenska.
Gustáv Husák sa vždy hlásil k Záhorákom. A urobil to aj vo svojich posledných rozhovoroch, ktoré vydal V. Plevza pod názvom Vzostupy a pády, kde okrem iného reagoval aj na nacionálne extrémy po prevrate 1989, v ktorých sa mnohí politici predbiehali vystavovaním ,,kto je lepší Slovák“. V tejto spojitosti na adresu dúbravských predkov G. Husák povedal:
,,My Dúbravčania a vôbec Záhoráci – sme od čias Svätopluka ustúpili iba o tri
kilometre (z Devína cez hory do Dúbravky). Pred nemecko-maďarským náporom sme
tisíc rokov držali chrbát rôznym kopaničiarom a lazanom, ktorí sa teraz idú vyťahovať
svojim národným šuhcorením v minulom storočí (19. stor.). Môže byť, že sem aj
spriaznení s veľkomoravskými kniežatmi, ktoré z Devína chodili na poľovačky do
dúbravských hôr a zaiste i na zálety. Naši predkovia tu sedeli na zemi a obrábali ju,
nepustili ďalej ani Turkov, ani Nemcov, ani Maďarov. A aj keď neboli matičiari, ba ani
len Vajanského nevideli chodiť k mädokýšu, po stáročia sedeli na tejto zemi a tak
povediac“svojím zadkom vysedeli“ slovenskosť okolia Bratislavy. Môže byť, že sa o
národ nezaslúžili, ale bohvie, kto je ten národ, ak enie tí sedliaci a robotníci?“
Gustáv Husák zomrel 18. novembra 1992 v období vášní a nenávisti v nemocnici milosrdných bratov v Bratislave. Na jeho pohrebe sa zúčastnil i bývalý disident a poprevratový predseda Vlády SR JUDr. Ján Čarnogurský. Aj keď mu to mnohí vytýkali. Dovolím si v tejto spojitosti parafrázovať jeho slová, ktorým na adresu kritikov a otázky novinárov prečo tak urobil, odpovedal: ,,Zúčastnil som sa poslednej rozlúčky s Dr. Husákom preto, že ako prezident ČSSR mi udelil milosť, keď som bol v roku 1989 obvinený za svoje politické aktivity. A i preto, že som ho pavažoval a považujem za veľkého politika i veľkého Slováka.“
A v tomto sa s J. Čargurským zhodujem i ja. Gustáva Husáka si vysoko vážim nielen ako Záhoráka, ale predovšetkým ako veľkého Slováka a československého politika – prvého a posledného Slováka vo funkcii prezidenta ČSSR. Napriek výhradám k jeho osobe zo strany súčasných politikov a historikov som presvedčený, že po práve som ,,rešerše“ z jeho života zaradil do tejto knihy.
Foto, text: Ivan Knotek, Záhorie 2006
