1. deň Závod – Halabrínovci
(59 km, prevýšenie 860 m)
Po strastiplnej ceste vlakom som sa konečne dostal do záhorskej obce Závod. Železničná stanica je dosť na okraji obce, a tak musím prejsť ponad diaľnicu D2, kým sa do nej vlastne dostanem. Ako tak prechádzam obcou všímam si zaujímavé staré domčeky zo začiatku 20. storočia. Sú zaujímavou ukážkou typickej ľudovej architektúry Záhoria.
Za obcou sa dostávam na okraj lesa a zároveň na okraj vojenského obvodu. Dnes to bude dlhá prechádzka po rovine. Hneď od začiatku je všade piesok, čo je charakteristická črta Záhoria. Celý týždeň pred túrou pršalo, ale v piesku žiadne blato nehrozí, a tak si môžem v pohode vykračovať lesom. Prechod cez borovicový les je veľmi príjemný. Často sa strieda les a pekné lúky. Niekde sú stromy vysadené, ako vojaci a inde bežne chaoticky, tak ako v každom lese.
Pri obci Studienka mám pocit, že by som mal klesnúť do doliny, tak ako je to vždy v horách. Tu však nič také nehrozí, pretože je tu nekonečná rovina. V obci ma zaujal miestny kostolík, je však zatvorený, a tak pokračujem ďalej. Znovu sa ponáram do tieňa borovicového lesa, ale iba na krátko a o pár minút som pri poľovníckej chate Biely kríž. Chata je zatvorená, ale dá sa tu posedieť na lavičkách. Po krátkom oddychu prebehnem do obce Lakšárska Nová Ves. Ešte pred obcou ma zaujali pekné staré topole vysadené okolo cesty. Poskytli mi posledný chládok na dlhšiu dobu. Teraz sa idem chvíľu škvariť na asfalte. Dnes je naozaj teplo, a tak sa opekám, ako špekačka na ražni. V časti obce Mikulášov ma zaujali ďalšie typické záhorácke domčeky. Zaujímavé sú najmä strechy, ktoré vyzerajú ako niekde v Stredomorí.
Za obcou Bílkove Humence sa konečne lúčim s asfaltom a znovu nastupujem na piesok. Už sa teším, ako si v lese pri Červenom kríži dám prestávku na obed. V lese je naozaj príjemne a všade v okolí je kopec hríbov. Vždy keď takto niekde vidím kopec hríbov, tak moje hríbarske srdce plače. Na tomto mieste zároveň stretávam prvú skupinu mladých turistov. Bohužiaľ sa mi ani neodzdravili, takže neviem odkiaľ a kam išli. Dlhým rovným úsekom prechádzam až k dobývaciemu priestoru pri meste Senica. Logicky sa tu ťaží piesok. Treba si tu dať pozor, pretože ťažiari prekopali miesto kadiaľ prechádza značka. Nie je zatiaľ preznačkovaná iným smerom a všetci turisti to obchádzajú zľava popod pásový dopravník. Toto miesto je zaujímavé tým, že tu nie je les, a tak sa tu môžete cítiť ako na púšti. Tu sa zároveň končí nevšedná piesková časť Záhoráckej magistrály.
Popri golfovom ihrisku klesnem do mesta Senica, kde začína dlhšia asfaltová časť. Znovu sa opekám na slnku a je super, že som si zabudol opaľovací krém. Mám pocit, že na konci magistrály budem naozaj ako pripálená špekačka. V meste si zbehnem kúpiť vodu, keďže cestou neboli žiadne pramene. Chvíľu sa schladím v mestskom parku a pokračujem ďalej. Značka vedie po pekne vybudovanej cyklotrase k vodnej nádrži Kunov. Po brehu nádrže pokračujem do obce Sobotište, kde ma zastihla tma. Rozmýšľam, kde zostať na noc. Podľa mapy zisťujem, že neďaleko sa nachádza útulňa pod Uchánkom. Na hlavu si dám čelovku a konečne hore kopcom pokračujem do kopanice Halabrínovci. Z kopanice je to ešte kúsok na útulňu.
Po príchode na útulňu zisťujem, že je tu nejaká veselá partia. Nebolo by na tom nič zlé, keby nebola až príliš veselá. Podľa skúseností viem, že by som sa tu nič nevyspal, a tak sa otočím na päte a vraciam sa do osady Halabrínovci. Najradšej by som prespal niekde v lese, ale nezobral som si celtu. Zlovestný mrak nad Moravou neveští nič dobré. Chvíľu pobehujem po usadlosti, ale nič lepšie ako miestna autobusová zastávka som nenašiel. Má dokonca dvere, ktoré sa dajú zavrieť. Moja prvá noc na zastávke ešte na Ceste hrdinov SNP nedopadla moc dobre, a tak uvidím ako dopadne druhý pokus.
2. deň Halabrínovci – zrub na Tureckom stole
(51 km, prevýšenie 1640 m)
Noc na zastávke bola celkom fajn, len lavička tu nie je veľmi pohodlná. Ráno sa odtiaľto odpracem ešte pred príchodom prvého autobusu. V kopanici Halabrínovci sú dva pramene vody. Jeden je cestou k útulni pod Uchánkom a druhý je priamo uprostred domov. Pri druhom menovanom sa zastavím a dopĺňam zásoby vody na dnešný deň. Po poľnej ceste prejdem do susednej kopanice Polákovci, kde si urobím zachádzku na hrad Branč. Uberie mi to síce dosť času a pridá pár kilometrov, ale chcem si zrúcaninu pozrieť z blízka. Po žltej značke musím klesnúť do kopanice Horná Dolina a odtiaľ potom zase stúpať na hrad Branč. Stúpanie nie je veľmi prudké, ale dnes je zase veľmi teplo, takže sa škvarím na slnku od rána.
Hrad Branč je naozaj pekná a dosť zachovalá zrúcanina. Z areálu sú pekné výhľady na Senicu a široké okolie. Zachádzku vôbec neľutujem, pretože sa určite oplatila. Späť na trasu sa vraciam rovnakou cestou. Táto časť Záhoráckej magistrály je jedna z najkrajších. Trasa prechádza mierne zvlnenou Myjavskou pahorkatinou, ktorá je posiata mnohými kopanicami. Pred kopanicou Kadlečíkovci je posledná studnička vody na dlhší čas. Podľa tabuľky pri nej som zistil, že bola nedávno vyčistená. Krajina v okolí kopaníc je zväčša odlesnená, ale na neprístupných miestach sa zachovali malé ostrovčeky lesa.
Rozsiahle lúky a les vytvárajú veľmi peknú krajinársku mozaiku, ktorá je umocnená peknými výhľadmi z malých kopčekov Myjavskej pahorkatiny. Jediným problémom sú prechody cez rozsiahle polia. Značka tu niekedy ukazujem “choďte 3000 m cez pole”. A tak sa mi podarilo dvakrát poblúdiť. Najhoršie to bolo pri kopanici Zimovci. Značka tu ukazovala smer niekam do poľa, a tak som prebehol cez pole, ale nechtiac som zbehol až do samotnej kopanice. To bola chyba, pretože som mal prejsť len ponad ňu. Kým som si to však uvedomil bolo neskoro a stratil som asi hodinu času. Po návrate na správnu cestu som prešiel cez posledné kopanice až som sa dostal na SR/CZ štátnu hranicu, po ktorej teraz chvíľu pôjdem.
Príjemným chládkom bukového lesa sa dostávam do sedla Tri kamene. Akurát je v sedle nejaká veľká akcia. Neviem či to súvisí s dňom detí, ktorý dnes práve je, alebo je to stretnutie Slovákov a Moravákov. V sedle je táborisko, kde by sa dalo prenocovať a tri kamene, ktoré voľakedy označovali rozdelenie majetkov. Dlho sa tu nezdržujem a pokračujem pod vrch Kobyla, kde je prameň vody. Prameň je trochu mimo značky, ale žiadnu vodu nemám, a tak k nemu musím zbehnúť.
Červená značka ďalej kopíruje veľmi pekný hrebeň Bielych Karpát. Les sa tu strieda s lúkami, ktoré dodávajú krajine vysokú estetickú hodnotu. Taktiež sú tu pekné výhľady či už na slovenskú alebo moravskú stranu. Pod vrchom Žalostiná vidím v diaľke rozhľadňu. Veľmi sa mi k nej však nechce ísť, a tak si ju nechám niekedy nabudúce. Od vrchu Bukovina vedie súbežne so štátnou hranicou plot. Správne som predpokladal, že ide o rozsiahlu zvernicu na moravskej strane. Štátna hranica je v týchto miestach dosť rozbahnená. Dosť ma to spomaľuje, a tak som aj celkom rád, keď vyjdem na asfaltovú cestu pri Koválovských lúkach. Asfaltka však nemá dlhé trvanie a o chvíľu stúpam lesom na vrch Čupy.
Na vrchole je zaujímavý betónový pilier a lavička. Z vrcholu klesám mierne dole a znovu sa dostávam na asfaltku. Cestou prechádzam popri cyklistickom prístrešku a poľovníckej chate. Večer v lese niekto nie je, a tak všade stretávam pokojne sa pasúce daniele a jelene. Vôbec si zo mňa nerobia ťažkú hlavu. Iba sa pozrú a pasú sa ďalej. Konečne som sa dostal k zrubu na Tureckom stole. Útulňa je trochu zanedbaná, ale stále poskytuje suché prístrešie. Jedinou nevýhodou je, že v blízkosti nie je prameň vody.
3. deň Zrub na Tureckom stole – Kopčany
(32 km, prevýšenie 259 m)
Dnes ma čaká posledný deň prechodu, ktorý bude znovu v znamení prechádzky po rovine. Z Tureckého stola mierne klesám do malej usadlosti Salaš. Neviem či sa ešte aj tu nazývajú malé sídla kopanice, a tak ju radšej takto nepomenujem. Značka ďalej pokračuje cez rozsiahle pole až do mesta Skalica. Momentálne kvitne repka, a tak je celé pole jeden veľký žltý koberec. Prívetivú tvár okolia Skalice dotvárajú vinohrady a malé agátové lesy. Nikde inde som nestretol toľko poľných zajacov, ako tu na krátkom úseku. Kým som sa dostal na okraj Skalice napočítal som ich aspoň dvadsať.
Hneď pri prvých domoch vidím tabuľku s nápisom predaj skalických trdelníkov. Chvíľu rozmýšľam či sa zastavím, ale potom si poviem, že si kúpim trdelník niekde na námestí. To bola chyba, pretože predajňa trdelníkov na námestí bola zatvorená. Na Potočnej ulici v Skalici sa dá nabrať voda z vodovodu. Červená značka prechádza priamo popri kohútiku, takže by ho nikto nemal minúť. Veľmi ma zaujali zvyšky opevnenia mesta a taktiež historické centrum. Jednoznačnou dominantou mesta je Farský kostol svätého Michala. Na námestí sa však nachádza viacero architektonicky hodnotných stavieb. Z môjho subjektívneho hľadiska je Skalica najkrajšie mesto na západnom Slovensku. Po magistrále prechádzam k rotunde Svätého Juraja. Z mierneho kopčeka je pekný výhľad na centrum mesta. Od rotundy je to už iba kúsok na železničnú stanicu, kde Záhorácka magistrála končí.
Nekončím, ale chcem navštíviť ešte pár zaujímavých miest, ktoré sa nachádzajú v okolí. Od železničnej stanice pokračujem po zelenej značke a dostávam sa do vinohradníckej časti mesta. Po pravej strane je golfové ihrisko, kde je dnes dosť ľudí. Je poriadne teplo, a tak si musím dávať v chládku prestávky na schladenie. Na okraji vinohradov sú veľmi zaujímavé vinohradnícke domčeky. Zrejme kvôli nim bola tadiaľto vedená turistická značka. V diaľke už vidím mesto Holíč. Najskôr však musím prejsť cez obce Prietržka a Trnovec. Na kopci Hrebeň (230 m) sa nachádza posledný zachovaný veterný mlyn na Slovensku. Bohužiaľ už nie je funkčný, ale aj tak je to jedinečná stavba, ktorú sa oplatí vidieť. V interiéri je vraj expozícia miestneho poľovníckeho združenia. Mlyn bol však zatvorený, a tak to viem iba od ľudí, ktorí tam práve boli.
Neďaleko mlyna je strelnica a dnes sa tam dosť bujaro strieľa. Radšej sa rýchlo pracem preč a mierim do mesta Holíč. Je to už iba kúsok a po chvíľke stojím pri Holíčskom kaštieli. Ďalšia jedinečná stavba, ktorá nemá na Slovensku konkurenciu. Mohutne opevnený kaštieľ s rozsiahlou ešte stále funkčnou vodnou priekopou. Lovím v pamäti či si niečo podobné pamätám v rámci SR, ale na nič iné si nespomínam. Možno pevnosť Komárno by sa k tomu dala trochu prirovnať. Veľkým pozitívom je, že sa kaštieľ konečne rekonštruuje.
Od kaštieľa idem po zelenej značke k ďalšej jedinečnej stavbe, ktorá je neďaleko. Je ňou kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch. Kostolík patrí do elitnej skupiny troch najstarších kostolíkov na Slovensku. Niekedy sa uvádza aj ako najstarší, ale po každom výskume sa to zmení. Dôležité však je, že sa jeho vznik datuje do predrománskeho obdobia. Čiže obdobie Veľkej Moravy. Predstava, že stavba tu stojí viac ako 1000 rokov je neuveriteľná. Kostolík má veľmi pekne zachovaný historický charakter a určite patrí medzi najfotogenickejšie na Slovensku. Hneď vedľa kostolíka rastie lipa veľkolistá – Strom roka 2018.
Toto bola moja posledná zastávka na trase a už sa iba presúvam na železničnú stanicu v Kopčanoch. Nevedie sem turistická značka, ale miestni tu majú vychodený chodník. Ponad potok je našťastie urobená lávka, a tak sa nemusím brodiť cez vodu. V obci je na moje prekvapenie nejaké podujatie. Zrejme preteky motocyklov, a tak je veľká časť obce uzavretá. Počas prestávky medzi pretekmi rýchlo prebehnem cez ulicu a smerujem na stanicu, ktorá je dosť mimo obce. Akurát, keď som prišiel na stanicu, tak prišiel vlak. Toto bolo naozaj dobré načasovanie.
Záver
Záhorie je ďalšia jedinečná oblasť v rámci nášho malého Slovenska. Či už je to z prírodného alebo kultúrnohistorického hľadiska. Trasa magistrály je vedená veľmi pekne. Najskôr vás prevedie cez jedinečné viate piesky, potom vás prevedie malebnými myjavskými kopanicami a taktiež vás zavedie do pekných bukových lesov Bielych Karpát. Zlatým klincom celého prechodu je pekné historické mesto Skalica. Myslím, že sa určite oplatí pokračovať aj k ďalším pamiatkam, ako som to urobil. Je to však na každého zvážení. Zo všetkých slovenských magistrál, ktoré sú v katalógu TuristickaMapa.sk by som Záhorácku magistrálu označil, ako najľahšiu. Aj keď samozrejme prejsť vyše 100 km nie je nedeľná prechádzka. Ak sa chcete skúsiť začať venovať diaľkovým prechodom, určite si to najskôr skúste na Záhorí. Neodporúčam ju však ísť počas veľmi teplých dní. Radšej si vyberte obdobie, keď je trochu chladnejšie. Inak sa tu doslova uškvaríte. Jediným problémom magistrály je nedostatok prameňov vody v jej prvej polovici a taktiež to, že na niektorých miestach je značenie dosť staré. Bolo by vhodné na niektorých miestach trasu preznačkovať.
