Na dobrú stabilnú predpoveď počasia čakám dlhšie. Nakoniec sa počasie umúdrilo, no budem mať len dva dni kvôli rodinnej oslave. Váham, či to stojí za to neabsolvovať celé, nakoniec sa však rozhodnem, že veď si to dám na nečisto, aj tak ma už mrle žrali a dávnejšie som nebol na poriadnom vandri.
Trdelník na raňajky v Skalici
Do východiska, ktoré je na železničnej stanici v Skalici, je ideálnou dopravou vlak. Ráno tesne pred šiestou sadám na rýchlik na bratislavskej stanici Vinohrady, v Kútoch prestúpim na motoráčik a o pol ôsmej vystupujem v Skalici.
Úvod magistrály vedie mestom, a keďže si chcem pozrieť, ako to ním značkári viedli, snažím sa nasledovať značky. Tie sa miestami dosť strácajú, pomáha mi hiking mapa v mobile, ktorá má tunajšie trasovanie zvládnuté na jednotku. Z času na čas ma o tom utvrdí aj kde-tu pohodená vyblednutá značka. Trasovanie je však pre návštevníka Skalice dobré – prejdete cez hradby, park a úzkou uličkou na Námestie Slobody, kde je kostol Sv. Michala a tiež pozoruhodne pekný Spolkový dom od architekta Dušana Jurkoviča, dnes Dom kultúry, kde sídli aj Záhorácke múzeum.
Našťastie nie je ešte žiadna kaviareň otvorená, a tak len rýchlo prechádzam pomedzi ranný dopravný zhon. Posledný dom na ulici Predmestie má však na tabuli upútavku na tradičný skalický trdelník. Dokonca aj otváracie hodiny sedia. Neodolám a kúpim si jeden na posilnenie.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Bielymi Karpatami do Vrboviec
Trasa vedie ďalej pomedzi novostavby rodinných domov do vinohradníckej osady Krátke Vysoké pole a ďalej do poľa. V noci a predošlé dni pršalo, takže prechod poľom je výživný na lepivé bahno, ktoré znásobuje hmotnosť topánok a ani za nič nechce ísť dolu, ani keď som už na trávnatom povrchu.
Trasa vedie lúkami, popri hájikoch, cez osadu Salaš, až nakoniec pod Tureckým stolom zabočí do lesa a vstúpi do CHKO Biele Karpaty. Na Tureckom stole míňam zrub, ktorý by mohol poslúžiť pre tých, čo Záhorácku magistrálu chcú začať večerným príjazdom do Skalice a prespaním na začiatku trasy. Príjemnú lesnú cestu strieda asfaltka vedúca na Koválovské lúky. Červená cestu neskôr za výraznou križovatkou lesných asfaltiek opúšťa, no tu treba dávať pozor, lebo značka je vedené krížom lesom, nie po zvážniciach, ktoré vás zlákajú inam. Zakufroval som tu dvakrát. Na vrchole Čupy dávam krátku prestávku, pokračujem ku Koválovským lúkam a ďalej lesom po hranici pri plote obory. Trasa je príjemne zvlnená, jarný les má sviežozelenú farbu a hoci nie je práve teplo (do 10°C), ide sa mi dobre.
Hranicu a les na chvíľu opustím pri osade u Chalupov. Lúkou obídem severovýchodný vrchol Žalostinej. Na juhozápadnom je rozhľadňa, na ktorú som o dve týždne vzal deti a mamu. Ďalej sa les a lúky striedajú, občas s výhľadom na českú, inokedy slovenskú stranu. Pri rázcestí Kobyla je stolík s lavicami, zdržím sa na neskorý obed. Skúšam AdventureMenu jedlo (recenzia bude čoskoro) so samoohrevom, takže ani varič nevyťahujem. Nezdržím sa dlho, pri posedávaní je mi čoskoro zima.
Medzi rázcestím Kobyla a sedlo Tri kamene sa pripája náučný chodník Vrbecko – Kuželovská stezka. Na jednom stanovišti trasa prechádza cez les, kde sa od roku 1986 nezasahuje a ponechávajú ho na prirodzený vývoj. Nejde pritom o prírodnú rezerváciu. Proste sa len rozhodli to nechať na samovývoj. Zaujímavé.
V nevýraznom sedle Tri kamene je táborisko, ktoré by bolo logickým miestom pre nocľah. Lenže je len pol šiestej, dni sú dlhé, a tak sa príliš nezdržím a pokračujem. Kúsok za táboriskom značka opúšťa štátnu hranicu a vedie po moravskej strane, prevažne lesom. Je tu jedno navigačne nepríjemné miesto – po vstupe na lúku treba ísť doprava a nie doľava dolu. Onedlho stojím v osade Šance, ktorá patrí pod obec Vrbovce. Tu opúšťam Biele Karpaty, turisticky asi najvďačnejšiu časť Záhoráckej magistrály.
Lazy Chvojníckej pahorkatiny
Zvečerieva sa a rozmýšľam, kde sa zložím. Po asfaltkách prejdem Šance a priľahlé osady. Celkom pekný a rovný flek nájdem ešte pred rázcestím Zimovci, no neďaleká kopa hnoja ma odrádza, a tak pokračujem ešte na nevýrazný vrchol s malým vysielačom. Je tu rovinka akurát vhodná na môj malý stan. Kým ho rozložím, stmieva sa a zdvíha sa vietor, ktorý malým ľahkým stanom lomcuje celú noc.
Prvá etapa mala 37 km a takmer 1100 metrov prevýšenia. Ďalší deň ma čaká už len prevažne zostup a rovina.
Ráno sa budím do krásneho slnečného dňa, no oveľa teplejšie nie je. Uvarím si ranný čaj, najem sa, pobalím veci a vyrážam. Nevraciam sa po zelenej na červenú, ale dávam to krížom cez lúku k ohrade, kde aj stojí smerovník. Ďalej nie sú veľmi značky a najlepšie je ísť pozdĺž plota až k štátnej ceste a rázcestiu Súkupovci. Na tomto úseku som objavil aj jeden z mála vodných zdrojov. Zachytený prameň do rúry vyvedený do kovového válova. Voda je čistá a chutná. Podľa stôp okolo slúži ako napájadlo pre dobytok v čase pasenia. V čase mojej túry tu žiaden nebol. Neviem preto, či sa na tento zdroj dá spoľahnúť aj v čase pasenia.
Prameň
Pri štátnej ceste na betónovej ohrade je veľká značka s textom, že treba ísť krížom cez pole k betónovému stĺpu elektrického vedenia. Pole je však čerstvo poorané a zasiate. Radšej preto idem po ceste k osade Štefkovci, pri veľkorozmernej turistickej mape sa dám doprava, vrátim sa na pole a nejako približne pokračujem v domnelom smere značky. Správne trafím okraj pooraného poľa, kde nájdem značku a ďalej idem už trávnatým pasienkom k lazu Marečkovci. Táto časť je vďačná na výhľady a v samotnom laze zaujmú velikánske košaté staré lipy.
Prichádzam na križovatku štátnych ciest a po jednej z nich vedie ďalej moja trasa k osade Kadlečíkovci. Je tu na odbočke kovový prístrešok zastávky prímestskej dopravy, v ktorom by sa dal prečkať dážď a v nutnom prípade aj prespať. V osade stretávam viacero psov, ktorí nie sú príliš priateľskí a zahnať ich chvíľu trvá. Za osadou je aj krytá studňa, z ktorej by sa dalo nabrať, no mám vody dosť, tak to neskúšam.
Prejdem ešte ďalšie dva lazy – Polákovic a Halabrínovci. Neďaleko sa ukáže aj hrad Branč. V druhej menovanej osade sa pripájam na štátnu cestu. Týmto je moje putovanie lazníckym krajom u konca. Neďaleko odtiaľto po žltej značke je útulňa pod Uchánkom. Tá v roku 2015 vyhorela, no bola znovu postavená. Pre účely Záhoráckej magistrály sa však ako nocľah nehodí. Pre prvý nocľah je zo Skalice priďaleko a pre druhý deň zase príliš blízko.
Asfalty a rovina do Senice
Do Sobotišťa vedie turistická magistrála po štátnej ceste. Je to dosť nezáživné, až úmorné, hoci ide len o asi pol hodinu. V dedine rozmýšľam, či zjem z vlastných zásob alebo využijem miestnu reštauráciu. Rozhodnem sa pre vlastné, aby som si odľahčil. Nesiem si aj pivko, takže nakoniec odbudne z pliec celkom dosť.
Ďalšou zastávkou je Kunovská priehrada, kde sa dá aj nabrať voda z fontánky na pitie, ktorá je z bočnej strany záchodov na pláži. Zdržím sa tu krátko, hoci je pekne slnečno, čo priam láka vyvaliť sa.
Posledný úsek po asfaltovej cyklotrase do Senice je najúmornejšia časť putovania. Keď na vstupe do Senice zbadám malú krčmu so sedením vonku, neváham ani sekundu – Kofola a Bernard je moje menu.
Predčasný koniec
Ako som spomínal v úvode, ďalší deň som mal plánovanú rodinnú oslavu, a tak som v Senici predčasne ukončil svoje putovanie Záhoráckou magistrálou. Dopajdal som ešte na autobusovú stanicu cez pekne upravený park. Tento druhý deň mi dal podstatne viac zabrať, hoci parametre sú oveľa miernejšie – 22 km, 530 m stúpania a 600 metrov klesania. Väčšina toho je však po rovine a asfalte, čo je nie je práve môj turistický biotop.
Teším sa nabudúce na pokračovanie, ktoré bude rovinaté cez lesy Borskej nížiny.