Kde jar predstavovala prebúdzanie, tam leto symbolizovalo zrelosť a silu života. Prišiel čas žatvy a dožiniek. Hlavným dejiskom tohto ročného obdobia boli lúky a polia. Počas kosby, inak známej aj ako prvá žatva, sa kosili lúky smerom od dediny ďalej. Muži vykonávajúci túto prácu sa nazývali kosci a v prvý deň kosby sa zakaždým uskutočňovalo prijímanie nových koscov. Mladí chlapci si sami nakovali a nabrúsili kosy a pokosili kúsok lúky, aby ukázali, či sú na danú prácu zrelí. Ak uspeli, stali sa z nich bežní kosci. Ženy a dievčatá sa zase nazývali hrabáčky. Ich čas nastal až na svitaní, keď prišli na lúky odhrabávať to, čo chlapci pokosili.
Vyvrcholenie letného obdobia, jeho slávnostné zakončenie, predstavoval deň letného slnovratu, ktorý sa po príchode kresťanstva začal nazývať aj svätojánska noc. Platilo, že letom sa ukončuje čas zábav, a preto sa na Jána využíval posledný letný deň ako deň odpočinku od roboty. Nesadilo sa, neokopávalo ani sa nijak inak nenarúšala zem. Najtypickejšími spôsobmi slávenia letného slnovratu bolo pálenie vatier na kopcoch, preskakovanie ohňa, spievanie a tancovanie pri pahrebách. Tieto zvyky boli obľúbené najmä medzi mladými ľuďmi, ktorí tým oslavovali krásu života a svoju mladosť.
Po zábavách prichádzalo jedno z najťažších období – čas žatvy, známy aj ako čas nového chleba. Obilie dozrelo a celé rodiny sa pobrali na polia s kosami a kosákmi v rukách. Prvý zákos musel byť vždy robený gazdom. Po skončení žatvy plietli ženy z klasov obilia takzvaný žatevný veniec. Ten bol neskôr odovzdaný gazdovi ako symbol ukončenia žatvy. Ako pochvalu za dobre odvedenú robotu pripravil gazda spolu s gazdinou celej dedine veľkolepú hostinu. Najmä mesiace júl a august boli typické oslavami zvanými dožinky.
