Trasa
Skalica – Koválovské lúky – Kobyla – sedlo Tri kamene – Šance – Kadlečíkovci – Sobotište – Rohov – Rybky – Smrdáky – Koválov – Letničie – Petrova Ves – Gbely – Kúty
Posledné dni platnosti mesačného predplatného lístka na vlak sa snažím využiť na maximum. Dnešok nie je výnimkou. Ranným vlakom sa presúvam z Bratislavy do Kútov, kde nadväzuje spojenie do Skalice. O 7.50 h vystupujem a tento rok už po niekoľkýkrát začínam výjazd v známom vinohradníckom meste. Spojenie vlakom bolo rýchle a pohodlné. Zo Skalice mám v pláne držať sa červenej turistickej značky – Záhoráckej magistrály.
Zo Skalice do Bielych Karpát
Prívetivo upraveným historickým centrom mesta prechádzam uličkami a napájam sa na lúčnu cestu. Obloha zatiahnutá a celkom sviežo. Plynulé stúpanie zahreje. Pri pohľade do mapy a na základe predchádzajúcich skúseností sa mi trasovanie červenej značky v okolí Salaša neveľmi pozdáva, idem vlastnou trasou. Vchádzam do lesa a spevnenou cestou obchádzam kopec Turecký stôl. Pri chate Krížnica sa opätovne napájam na červenú značku. Najprv kvalitná lesná cesta a potom asfaltka, obchádzajú kopec Čupy. Značka ide cez vrchol, zostávam na asfaltke. Koválovské lúky (Pohoda na lúkach) sú príjemným miestom, bol som na nich nedávno, nezastavujem. Opäť červená značka, tentoraz jej budem verný dlhšiu dobu. Za Tlstou horou začína klasický lesný výjazd, hore aj dole kopcom. Priamo po česko-slovenskej hranici.
Pomedzím ČR – SR
Plot obory Radejov vyzerá akoby bola oplotená hranica. Som milo prekvapený stavom terénu, pár kaluží bolo, aj zničená cesta, ale všetko sa dá obísť. Len škoda, že mne sa nejde úplne pohodlne. Kľudným tempom prichádzam k známej Žalostinej. Lúčny pokosený úsek, menšie problémy s nájdením značky a opäť les. Príjemné úseky. Z Kobyly výhľady na Moravu a konečne sa ukazuje slnko. V sedle U Tří kamenů (Hraniční kameny z roku 1736) mám krátku náučnú prestávku. Viedla tadiaľto historická „neporušená hranica uhorského kráľovstva“. Na informačných tabuľkách sa dá dozvedieť o miestnom zbojníctve v 17. storočí.
Červená značka zo sedla pokračuje na Moravu mne známym a nelákavým úsekom. Preto skúsim ísť ďalej po neznačenej lúčnej ceste a uvidím, kam ma dovedie. Mapa v telefóne nie je tento raz nápomocná, keďže na rozhraní dvoch štátov sú lesné cesty prekryté mapovou značkou hranice. Ale ortofotomapa potvrdzuje pokračovanie cesty. Veď uvidím, nikam sa neponáhľam. A naozaj, lúčna cesta sa síce stáča dole na slovenskú stranu, mne sa darí pokračovať rovno dobrou lesnou cestou. Len podľa mapy vidím, že idem priamo po česko-slovenskej hranici. V teréne vytýčenie štátnych hraníc miestami absentuje, pravdepodobne pre nie tak dávny posun hraníc v súvislosti s osadou Šance. Až neskôr si všímam hraničné kamene. Z prieseku sa ukáže neďaleká veterná elektráreň. Lesná cesta je mierne nepohodlná, mení sa skoro na chodník a spolu s množstvom veľkých mravenísk klesá dole k hlavnej ceste. Neviem, kde sa presne pripojila červená značka. Celkovo zaujímavý úsek.
Lúčne úseky
Červená značka ma vedie osadou Šance a miestnymi kopanicami. Roztratené osídlenie typické pre okolie Myjavy. V týchto miestach prekonávam menšiu krízu, či má niečo spoločné s únavou alebo stúpajúcou teplotou, neviem. Idem pomalšie, pravidelne jem, vody mám dostatok. Stúpanie pod Ostrý vrch pretrpím, odmenou mi je krásny výhľad do okolia. Modrá obloha, zelená tráva, teplo, úplná pohoda. Na lúkach sa pasie dobytok, nefúka. Jednoducho, radosť.
Minulý rok na jar som sa aj s bicyklom snažil ísť priamo po červenej, ohrada-neohrada. Dnes radšej idem po pohodlnej vyjazdenej lúčnej ceste. S neopozeranými výhľadmi do šíreho okolia prechádzam ďalšími kopanicami, radosť tu bicyklovať. Zisťujem, že kríza pominula, takže si trúfam dnes ešte niečo navštíviť. Napájam sa na asfaltovú cestu. Výhľady na kopce Uchánok a Peckovú ma nikdy nenechajú chladným. Pri dnešnej teplote blížiacej sa 30 °C sa tomu ani nedivím. Rýchly zjazd do Sobotišta a zároveň premýšľanie kadiaľ ďalej. Minule som vynechal prieskum južnej časti kopca Zámčisko, dnes si naň posvietim.
Cez Sobotište do Smrdákov
Sobotište je križovatkou ciest do Myjavy, Senice a Vrboviec. Vedie z nej dobrá bočná cesta do Kunova a ďalej cyklochodník do Senice. K Zámčisku sa najrýchlejšie dostaneme cez tri malé obce. Hlavnou cestou zvlneným terénom prechádzam Rohovom, v ktorom zaujme kaštieľ pri ceste. Druhá prejazdná obec sú Rybky. Na ich konci si všímam vyznačenú turistickú značku. Pre mňa nová informácia, až doma zistím kadiaľ vedie a že v oblasti nie je jediná nová. Nad Rybkami sa oplatí navštíviť Miléniový kríž. Výrazná stavba viditeľná zďaleka. Dnes k nej nemám namierené, klesám do jedinej kúpeľnej obce Záhoria – Smrdáky. Teplota rastie, ale ide sa mi dobre. Len na základe mapy si vyberám poľnú cestu, stúpajúcu z obce k lesu. Opreté slnko pečie. Rozmýšľam, že čo by som si vybral. Plus 30 °C ako je dnes alebo -5 °C v zime. Vyberám si prvú možnosť. Práve prebieha žatva, okraj poľnej cesty lemujú stĺpy a na nich miestna neoficiálna modrá značka, s textom „Studánka 1 km“. Potešila by ma.
Zámčisko
Na konci stúpania som bol pred dvomi rokmi, pamätám si to tu. Namiesto pokračovania dobrou lesnou cestou k Hošteckej studničke, začínam vymýšľať a idem radšej málo výraznou cestou. Samozrejme klesám a cesta končí krmelcom. Čo teraz? Späť sa mi nechce ísť. Idem pešo krížom cez les s nádejou, že sa o chvíľu napojím na asfaltku smerujúcu na vrchol Zámčiska. Lenže do cesty sa mi postaví množstvo chodníčkov. Zaujímavé, čo zver dokáže vytvoriť. Ale mohlo by to byť aj od motorkárov. Nasadám a veziem sa. Vrstevnicovo, pohodlne a v tieni lesa. Neblížim sa k asfaltke, naopak, chodník sa delí, jedna vetva vpravo, druhá vľavo. Napájam sa na lesnú cestu, ktorou stúpam a z lesa vychádzam kúsok od miesta, kde som pred chvíľou bol. Neprekáža.
Rovnako ako v minulosti, narazil som na staré hraničné kamene. Z jednej strany je vyrazené „HU“ z druhej číslo. 391, 390, 389… Sú očíslované a stále neviem, čo znamenajú. Je jasné, že ohraničujú nejaké územie, ale aké? Jediné, čo sa mi podarilo zistiť je, že tadiaľto vedie okresná hranica Skalica – Senica. Niekedy sa sem budem musieť vrátiť pešo a dôkladne preskúmať celú lokalitu.
Od Koválova pod Unín
Práve som na dobrej klesajúcej lúčnej ceste. Výhľady sú vďaka čistému ovzdušiu ďaleké. Krásne rozoznateľné celé Malé Karpaty od Hudsheimer Bergu (Hundsheimské kopce) a Devínskej Kobyly až po Klenovú a kopce nad Košariskami. V telefóne mám rôzne mapy v offline podobe, ale aj tak si vyberám odbočku, ktorá nikam nevedie. Stúpanie naspäť nepoteší, ináč to nejde. Na tretí pokus bez vymýšľania. Bez problémov klesám na okraj obce Koválov. Pri kaplnke si domáci vybudovali malé ihrisko pre deti. Pekné. V tomto momente je mojim cieľom presun do Kútov, kde nastúpim na vlak domov. Nechcem ísť po hlavnej ceste, skúsim aspoň v časti poľné cesty.
Dobrou poľnou cestou za stálych výhľadov smerujem do unínskych vinohradov, cesta plne prejazdná. Ďalšie úseky som išiel nedávno, takže orientačne bez problémov. Vo vinohradoch je kaplnka sv. Urbana a hlavne, je tu prameň. Mimoriadne padne vhod. Príjemné miesto, lokalita by si zaslúžila turistické vyznačenie. Má čo ponúknuť. Kúsok vyššie sa nachádza novovybudovaná rozhľadňa Lipky a archeologicky významná lokalita – hradisko Zámčisko.
Smer Kúty
Nasledujúce poľné úseky lemuje množstvo krížov. Križujem hlavnú cestu Štefanov – Unín a pri výhľadoch na neďaleké Pavlovské vrchy (Pálava) klesám do Letničia. Minule som išiel poľnými cestami ďalej a snažil sa dostať až do Smolinského. Dnes idem pohodlnejšie a rýchlejšie hlavnou cestou do Petrovej Vsi a do susedných Gbiel. Celkom mi na dnes stačilo. Z Gbiel vedie dobrá neznačená asfaltka pozdĺž železničnej trate, ktorou sa dá dostať do obce Čáry. Odbočujem do Kútov, v jednom mieste musím prekročiť koľaje a výjazd končím na železničnej stanici.
Záver
Necelých 90 km v letných teplotách, ale pri peknom počasí, bez rizika dažďa, mi umožnilo opäť prejazdiť obľúbené lokality. Prešiel som niektoré nové úseky, z ktorých sa poučím a nabudúce sa vyhnem zbytočným zachádzkam. Rozhranie Bielych Karpát, Myjavskej a Chvojnickej pahorkatiny s Borskou nížinou je príjemným územím na zaujímavé, nenáročné a hodnotné výjazdy v každom ročnom období. Množstvo poľných a lúčnych ciest umožňuje ich pohodlné a nenáročné kombinácie. Záhorie má čo ponúknuť.
