Veľká noc na Záhorí bola oddávna spojená nielen s cirkevnými sviatkami, ale aj s bohatými jarnými zvykmi, ktoré oslavovali príchod jari, nový život a nádej na dobrú úrodu. V tradičnom ľudovom prostredí mali tieto dni hlboký symbolický význam a boli úzko späté s prírodou, rodinou aj hospodárstvom.
Jar sa na Záhorí symbolicky začínala už na Kvetnú nedeľu, keď sa do dedín prinášalo letečko – ozdobený konárik vŕby, liesky alebo slivky, ktorý zdobili stuhy, vyfúknuté vajíčka, papier či slama. Letečko bolo znakom nového života a konca zimy. Najčastejšie ho nosili deti alebo mladé dievčatá, ktoré s ním obchádzali domácnosti a spievali pod oknami.
K jarným zvykom patrilo aj vynášanie Moreny, známej aj ako Kyselica, ktorá symbolizovala zimu a smrť. Počas Smrtnej nedele ju slobodné dievčatá niesli obcou v podobe slamenej figuríny oblečenej do starých šiat. Jej vynesenie a zničenie malo podľa ľudových predstáv privolať jar. V Borskom Mikuláši sa pri tomto obrade spievali tradičné piesne.
Veľká noc sa výrazne prejavovala aj na sviatočnom stole. Jedlá mali nielen nasýtiť, ale aj zabezpečiť zdravie, silu a blahobyt počas celého roka. Na Zelený štvrtok sa pripravovali jedlá zo zelenej jarnej úrody, najmä špenát s vajíčkom, polievky a prívarky zo šťaveľa či žihľavy. Na Veľký piatok, ktorý bol dňom pôstu, sa jedli skromnejšie pokrmy, napríklad mliečna, hrachová alebo fazuľová polievka. V severnej časti Záhoria bola typická aj hríbová omáčka a chlieb namáčaný v slivkovom alebo trnkovom oleji.
Najstarším a najvýznamnejším veľkonočným jedlom boli vajíčka, ktoré symbolizovali plodnosť, znovuzrodenie a nepretržitosť života. Na Bielu sobotu sa jedla napríklad kyslá polievka z vývaru z údeného mäsa alebo kapustnica s hríbmi. Na Veľkonočnú nedeľu sa v kostole svätili jedlá, ktoré potom tvorili základ sviatočného obeda. Na stoloch nechýbala šunka, klobásy, sekanka, nádzifka či veľkonočná baba z mäsa, slaniny a vajec. V okolí Skalice a Holíča bolo obľúbené aj údené mäso, slepačia polievka, varená sliepka s omáčkou a tvrdé šišky.
Veľkonočný pondelok patril šibačke a oblievačke. Dievčatá odmeňovali šibačov vajíčkami, koláčmi, ovocím a neskôr aj pohostením. V niektorých obciach mládenci po obchôdzke prinášali korbáče do krčmy, kde viseli až do ďalšej Veľkej noci. Sviatočné obdobie uzatvárali tanečné zábavy, ktoré boli prvými veselicami po pôste.
K dôležitým jarným obyčajom patril aj deň svätého Juraja – 24. apríl, ktorý naši predkovia považovali za hranicu medzi zimou a letom. V tento deň sa po prvý raz vyháňal dobytok na pašu a vykonávali sa ochranné úkony pre zdravie zvierat i dobrú úrodu. S týmto obdobím sa spájalo aj mnoho pranostík a povier.
Veľká noc na Záhorí tak bola nielen obdobím duchovného prežívania, ale aj časom silných tradícií, ktoré spájali človeka s prírodou, rodinou a rytmom dedinského života. Dodnes sú tieto zvyky cennou súčasťou kultúrneho dedičstva regiónu.
