Džbánkár a keramikár, národný umelec.
* 10.1878 (Stupava) + 28.07.1951 ()
V októbri 1878 sa v rodine stupavského džbánkára Karola Kostku narodilo siedme dieťa, syn Ferdinand. Za Karola Kostku stupavská dielňa pracovala prevažne pre viedenský starožitnícky trh a preto aj mladý Ferdiš si musel dokonale osvojiť všetky remeselné vedomosti vysokokvalitných stupavských prác. Toto dôkladné osvojenie si technických znalostí dalo mu neobyčajnú istotu a uvoľnilo zároveň aj jeho výtvarný vkus a umeleckú samostatnosť, to zaručilo neskoršie priam svetovú slávu stupavských keramických, ale najmä fajansových prác.
Džbánskárskemu a keramickému umeniu sa Ferdiš Kostka priúčal u svojho staršieho brata Jána. Výrobky, ktoré zhotovoval v tejto dielni už vtedy, dostali sa na svetovú výstavu do Paríža, Bruselu, Viedne, Budapešti a inde. Po svetovej vojne pomáhal najprv na vajnorskej fare u svojho príbuzného Juraja Kostku, neskôr, keď mu farár Juriga pomohol, postavil si v Stupave pec a začal pracovať samostatne. Zhotovoval sošky, džbánky, črpáky, svietniky, čutory, kropenky atď., poväčšine s náboženskými motívmi a s typickým slovenským svojrázom. Roku 1927 dostal diplom na umeleckej výstave v Paríži a v roku 1928 veľkú objednávku pre pražský hrad. Pri práci mu pomáhala najmä jeho sestra Mária a synovec Jozef, ktorý sa stal akademickým sochárom.
Dielo Ferdiša Kostku je malou stupavskou kronikou prvej polovice nášho storočia, hlinenou rozprávkou o ľuďoch tohto úrodného záhoráckeho kraja, v ktorom blahobyt a bieda zapríčinili veľké sociálne rozpory. Kostkovo dielo je pestrou poviedkou životných skutočností a sociálnej premeny tejto agrárnou buržoáziou vykorisťovanej dediny. Kostkové figúrky nie sú bábkové postavy, ale skutočné konkrétne postavy, s ktorými sa stretával v živote.
Roku 1940 skupina pokrokových výtvarníkov a literátov usporiadala v Bratislave prvú súbornú výstavu Kostkových prác ako živelný odpor proti oficiálnym politickým smerom v našom umení, proti meštiackemu naturalizmu. Po prvý raz tu boli pokope najlepšie Kostkove práce. Pokroková kritika označila tieto práce za „básne v hliny“. Plným právom, lebo Kostkova tvorba v svojej sviežej bezprostrednosti a úprimnosti bola uchvacujúca ako ľudová pieseň, plná životnej radosti, zdravého humoru a pôvabnej poézie.
Za celoživotné dielo dostáva sa Ferdišovi Kostkovi v roku 1946 hrdého titulu národného umelca.
Bol naozaj národným umelcom v plnom význame tohto pomenovania. Hoci sám sa nikdy nepokladal za umelca, bol ním a bol ešte viac: bol umelcom národa, celého nášho ľudu, z ktorého vyšiel a pre ktorý stvoril svoje bohaté životné dielo.
V posledných rokoch už chorľavel, avšak vytrval pri práci. Deň čo deň pracoval v dielni za kruhom a rozmýšľal o nových nápadoch. Uprostred tvorivej práce umrel 73-ročný umelec Ferdiš Kostka 28. júla 1951 v bratislavskej nemocnici.
Foto, text: Záhorie 1960
Rozsiahla zbierka z tvorby Ferdiša Kostku, originálne zariadenie, nástroje a vybavenie dielne i domu keramikára so zachovanou pecou na vypaľovanie keramiky, ktorá je jedinou zachovanou habánskou pecou v strednej Európe.
Koncom 18. storočia sa v Stupave usadil džbankársky majster Štefan Putz, ktorý priniesol do obce znalosť výroby habánskej keramiky, spočívajúcej na výrobe technicky dokonalejšej keramiky polievanej olovnato-ciničitými polevami, označovanej aj termínom „majolika“ alebo „fajansa“. O dobré meno tejto dieľne sa postarali aj Putzovi nasledovníci – Ján Kostka a Ferdinand. V slávnej tradícii pokračoval Ferdiš Kostka (1878-1951). Venoval sa okrem tradičnej výroby aj figurálnej tvorbe, ktorá ho preslávila dom a i vzahraničí. Stal sa prvým národným umelcom v histórii ČSR. Jeho diela možno obdivovať nielen v rodnom dome v Stupave (od roku 1968 je tu zriadené múzeum), ale i v zbierkach múzeí v Bratislave a zahraničí.
