Senica z 19.storočia ako na dlani

Senica z 19.storočia ako na dlani

S PRESNOSŤOU A PRECÍZNOSŤOU

Mesto Senica sa v roku 2015 pustilo do realizácie náročného projektu Mestského múzea. Už krátko po spustení množstva procesov na zriadenie múzea, vypracovanie dokumentov, hľadania možného miesta, zložitej a rozdielnej diskusie pri príprave projektu, hľadania cezhraničného partnera, sa v tichosti začal tvoriť prvý exponát budúceho múzea. Po takmer štyroch rokoch je 3D model centra Senice z prelomu 19. a 20. storočia takmer hotový. Definitívu dostane až po úplnom zložení vo veži Sokolovne, ktorá bude sídlom múzea.

S myšlienkou urobiť model historického centra Senice prišiel archivár a historik Mgr. Vladimír Petrovič. Ten je autorom myšlienky projektu Česká cesta, na základe ktorého Mesto Senica spolu s partnerom na českej strane Kloboukmi u Brna získalo nenávratné finančné prostriedky na rekonštrukciu budovy Sokolovne z projektu cezhraničnej spolupráce Interreg SR – ČR.

Spomínam si, ako pútavo mi tento úmysel vtedy predostrel. Mal takmer dokonalú predstavu o jeho konečnej podobe, no najmä presviedčal o atraktívnosti takéhoto exponátu v meste, ktorému z historických budov v centre nezostalo takmer nič. „Bude to unikátna vec, ktorá všetkým priblíži, ako v istom historickom období vyzerala Senica a na časť, ktorej si ešte najstarší Seničania pamätajú,“ hovoril vtedy historik s nadšením. Každý, kto videl model teraz po tri a pol roku práce, je nadšený z makety ako takej, ale aj z architektúry vtedajšej Senice, a to ešte mnoho detailov treba dotiahnuť do konca.

RUŠŇOVODIČ NA DÔCHODKU

To však vie najlepšie jej autor Jozef Kuruc z Holíča, ktorý sa práve na podnet Vladimíra Petroviča pustil do náročnej práce. Obaja sa poznajú z predchádzajúcej spolupráce, keď Jozef Kuruc vyrobil na jeho impulz maketu holíčskeho zámku, letného sídla Habsburgovcov v mierke 1:50, ktorá má rozmer 2,5x2,5 m, makety secesnej budovy mestského úradu, kostola a kláštora kapucínov, vodného aj veterného mlyna, ale i ďalších historických budov Holíča pre miestne múzeum. „Mal som skúsenosti s touto nesmierne jemnou prácou, ale boli aj isté pochybnosti, pretože tak veľký model ako malo byť senické námestie som dovtedy nerobil. Keďže istú zručnosť som už mal, tak som súhlasil. K rozhodnutiu prispelo aj to, že stavbou makety ako keby som znovu postavil istú časť mesta, a tým ako keby som ju vrátil Seničanom,“ zaspomínal si J. Kuruc.

Tento pán s milým úsmevom a dobrotivým pohľadom, z ktorého sála vľúdnosť, odchádzal ako rušňovodič v roku 2015 do dôchodku. Prijatá výzva na výrobu makety znamenala, že život dôchodcu dostal pevný a presný poriadok, nezostalo v ňom veľa miesta pre „ničnerobenie“. Práca na makete sa nezačala hneď tvorbou jednotlivých domov. „Nepoznal som miestne reálie, prvoradé preto bolo naštudovať si ako centrum Senice v danom období vyzeralo. To znamenalo najprv zhromaždiť a preštudovať množstvo materiálu fotografického a mapového, z ktorého sa postupne začalo javiť ako bolo mesto riešené,“ vrátil sa k začiatku práce J. Kuruc. Treba si uvedomiť, že nie sú zachované žiadne projekty, plány. Pri zostavovaní jednotlivých súčastí sa vychádzalo zo zachovaného historického materiálu a rozprávania viacerých Seničanov. Veľkú pomoc mu v tejto fáze poskytol znalec miestnej histórie a zberateľ historických fotografií Ján Peter. „Musel som sa presne zorientovať ako bolo mesto architektonicky riešené. Spolu s Vladkom a Jankom sme všetky dostupné informácie posudzovali, aby som mohol začať robiť maketu. Pôdorys budovy, výška domu, porovnávanie a prepočty slúžili na to, aby som potom mohol začať robiť jednotlivé súčasti mesta v mierke 1:100 čo najpresnejšie a najzodpovedajúcejšie vtedajšej realite. Katastrálna mapa, podľa ktorej som postupoval, je z roku 1899 a získal ju Vlado Petrovič v Ústrednom archíve geodézie a kartografie v Bratislave pri svojom archívnom výskume,“ popísal úvodné činnosti J. Kuruc.

DENNE 4-5 HODÍN

Život dôchodcu dostal touto zaujímavou prácou možno ešte presnejšie kontúry ako keď chodil do práce. Urobiť takéto obdivuhodné dielo totiž znamená predovšetkým disciplínu. A tú pán Kuruc má. Naviac, má veľmi milú a tolerantnú manželku, ktorá mu vychádza v ústrety. „Môžem sa tejto práci venovať s veľkým sústredením, mám pri práci pokoj, čo je nevyhnutné, aby som sa nepomýlil,“ pochvaľuje si pán Kuruc. Ako vyzerá jeho deň? Po raňajkách prechádzka s manželkou a od 10. do 12. hodiny modelovanie a štúdium. Ak nemá popoludní krúžok v centre voľného času, tak modeluje a každý deň po večeri venoval tejto práci ďalšie 2 až 3 hodiny. „Maketu som robil po častiach, odkladal v práčovni, pretože v jednoizbovom byte na to jednoducho niet priestor. K prvej väčšej časti makety, ktorú sme pred definitívnym umiestnením poskladali na Mestskom úrade, som postupne pridával ďalšie,“ popisuje prácu. Každý model má označený kam patrí, všetko presne do seba zapadá, každý dom patriaci do mozaiky vtedajšieho centra Senice.

ČO NAJPRESNEJŠIE K DOKONALOSTI

To, čo teraz vyzerá tak samozrejme je podložené precíznou a presnou prácou. Jeho každodenným spoločníkom boli tvrdený hrubší aj tenší papier, pravítko, drevo používané na hospodárske budovy, farby a viaceré druhy lepidiel a samozrejme ostrý nožík. Treba si uvedomiť, že senické námestie a jeho okolie tvorili rôzne druhy stavieb, niektoré jednoduchšie, iné boli zložitejšie. „Snažil som sa zachovať autenticitu mesta čo najpresnejšie, a pri tom mi najviac pomáhali práve fotografie. Na nich bolo vidno nielen architektonické riešenie budov, ale aj rôzne nápisy či označenia. To všetko som sa snažil presne urobiť aj na zmenšenom modeli. Takým je napríklad hostinec U čierneho orla s pôvodným maďarským nápisom a niektoré ďalšie. Rovnako bolo dôležité zachovať aj farebnosť fasád domov,“ zasvätil nás do práce. Podľa neho najzložitejším bol model kostola na námestí a synagóga. Kostoly sú obyčajne mix slohov, sú tam prvky náročné na vyhotovenie. Synagógu si najprv nakreslil a až potom ju začal vyrábať z papiera. Zaujímavé bolo sledovať pána Kuruca ako spája jednotlivé časti. Aj tam sa hral s detailmi, ak niečo nesedelo tak ako malo, buď opravil namieste, alebo zobral na úpravu domov.

PRECHÁDZKA STAROU SENICOU

Stred mesta ako na dlani. Vchádzame doň cez most ponad Teplicu a pokračujeme Fortňou popri synagóge na námestie. Z Fortne je odbočka na Kunovskú ulicu a obilné námestie, kde bývali obilné trhy. Dominantný kostol, hostince, kaštiele, židovské dvory, kaplnka, chudobinec, domy opreté jeden o druhý... Červené strechy budov dávajú celku jednotný prvok. Okrem kostola a kaplnky je dnes všetko inak... Dodržaný je sklon terénu, ktorý takisto zodpovedá realite. Pri finalizácii priamo v múzeu sa budú všetky diely spájať, dorobia sa ploty, na námestí vahadlové studne a na oživenie buď kupecká karavána alebo tradičný trh s ľuďmi, ktorí makete vdýchnu život. A potom ešte popis celého mesta, aby mal každý predstavu, kde sa čo nachádzalo. Pôvodne autori plánovali spracovať maketu v rozmeroch 6x4,5 m, no z priestorových technických dôvodov v novom múzeu bude mať niečo vyše 5x3,5 metra.

MAKETA MÁ ATMOSFÉRU

Už teraz, hoci ešte nie je celkom ukončená, má maketa mesta z prelomu 19. a 20. storočia svoju atmosféru. Pán Jozef Kuruc ako milovník histórie, ktorá sa nekriví, s takými istými zásadami vyrobil maketu, ktorá nás vracia do čias, ktoré si súčasníci už len ťažko vedia predstaviť. Tí, ktorí už videli hoci nie celkom dokončenú maketu, boli nadšení. Ako sa na ňu pozerá historik Vladimír Petrovič? „Všetky moje predstavy, s ktorými som do tohto projektu vstupoval, sa plnia. Myslím si, že sa nám podarilo niečo mimoriadne a mám z toho radosť. Vždy hovorím, že každá doba nesie so sebou svoje výzvy a tie treba chytiť ako sa hovorí za „pačesy“. Súhra náhod dala dohromady výbornú partiu, v ktorej je samozrejme najvyššie Jožko Kuruc a jeho šikovné ruky, trpezlivosť a fortieľ, s akým k modelovaniu pristupuje. Bez neho by sa myšlienka nikdy nezrealizovala. Priblížiť Senicu z prelomu 19. a 20. storočia sa podarilo aj vďaka nášmu archívnemu výskumu a spolupráci s Jánom Petrom, ale i s ďalšími pamätníkmi „starej“ Senice. Senica v druhej polovici 20.storočia prešla obrovskými zmenami. De facto nezostal zo starých čias kameň na kameni. Zatiaľ nepoznám žiadne mesto na Slovensku, ktoré sa môže takýmto modelom pochváliť a zvlášť mesto, ktoré prešlo takým búrlivým vývojom ako Senica. O to viac je tento exponát cennejší. Po prvé: obyvatelia mesta i jeho návštevníci sa budú môcť presvedčiť, akými obrovskými zmenami Senica za posledné storočie prešla nielen z dobových fotografií, ale prostredníctvom tohto jedinečného modelu, a po druhé: model je súčasťou veľkého projektu vzniku a etablovania mestského múzea. Mestského múzea, ktoré je jedinečné aj svojím smerovaním, pretože bude stáť na myšlienke spropagovania obrovského fenoménu, akým v histórii bola Česká cesta (taký názov získala kráľovská, obchodná, poštová, vojenská cesta spájajúca dve hlavné mestá stredovekých kráľovstiev českej Prahy a uhorského Budína. Dohodu o budovaní, fungovaní a ochrane tejto cesty podpísali v roku 1336 uhorský kráľ Karel Róbert a český Ján Luxemburský) a Senica bola v histórii s touto kráľovskou cestou pevne spojená. Životom, ktorý na nej prebiehal aj modelovaná v stavebnej, sociálnej, spoločenskej i politickej oblasti. Chce to len túto myšlienku a našu doterajšiu prácu na tomto projekte ďalej rozvinúť a pokračovať v nej.“

Viera Barošková

foto: autorka

Fotogaléria